Skúsili ste si niekedy predstaviť tvorivého človeka? Bol to niekto s uschnutou farbou za nechtami nesúci svoje maliarske dielo do galérie? A možno si pod tvorivosťou predstavujete niečo úplne iné. Niečo, čo nemusí byť na prvý pohľad viditeľné, ale aj napriek tomu sa to od vás vyžaduje na každom kroku, pri každej úlohe – doma, v škole, v práci aj vo voľnom čase. Preto je naozaj šťastie, že niet na svete človeka, ktorý by nebol tvorivý. Ale ako rozpoznať tú tvorivosť, o ktorej možno ani netušíme, že ju v sebe máme?
„Tvorenie z nás robí tvorov. V tvorivosti je malý TVOR, ktorým sa dostávame do iných svetov. Do toho, čo nevidno na prvý pohľad.“ (Daniel Hevier: Heviho škola tvorivosti, 2008)
Určite ste sa už stretli s hrdou mamičkou či pyšným oteckom presvedčeným o výnimočnosti svojho dieťaťa. Možno ste iba pregúlili očami a rodič automaticky dostal nálepku na čelo „pozor, premotivovaný“. Aj keď to v jednom momente znie neuveriteľne, ten rodič pravdu naozaj má. Každý je originál. Nech to už chápeme akokoľvek.
Niekedy však v dieťati chceme vidieť viac, ako tam v skutočnosti je.
Prajeme mu totiž bezstarostnú a čo najkrajšiu budúcnosť. Vychovávame ho vo viere, že z neho vyrastie úspešný lekár, právnik, vrcholový športovec, manažér, informatik… A tak dieťa vieru svojich rodičov často prijíma za svoju a robí všetko preto, aby sa stalo tým, čím by sa malo stať. Všetko ide podľa plánu až do momentu, keď dieťa tento plán prestane považovať za svoj.
A od tejto chvíle musí vynaložiť o to viac energie, aby zvládalo niečo, čomu sa vlastne ani nechce venovať, a tým brzdí rozvoj svojho skutočného talentu. A naozaj sa z neho rokmi môže stať lekár, právnik, vrcholový športovec…, ale bude tento človek skutočne šťastný? Bude sám sebou?
No vo svete práce nemôžeme robiť iba to, čo nás baví.
Už len na samotný výber zamestnania vplýva obrovské množstvo faktorov a aj vysnívaný „džob“ môže zahŕňať aktivity, ktorým by sme sa radšej vyhli. A aj na túto realitu pripravuje škola. Dieťa trávi veľa času tým, aby zvládlo predmety, s ktorými ho okrem spolužiakov nespája vôbec nič. Potom príde domov, kde určite nájde milión vecí, čo nechce robiť, ale jednoducho musí.
Ako to všetko zvládať a zostať pritom sám sebou?
To je otázka 21. storočia, pritom odpoveď nie je až taká zložitá. Je to rovnováha. Rovnováha medzi tým, čo nás baví, v čom sme originálni, a menej obľúbenými činnosťami, bez ktorých by však existencia vo svete práce nebola možná. Cesta k nájdeniu rovnováhy sa pritom začína vyhľadávaním spôsobu, ako preklopiť talent aj do tých menej obľúbených činností. Tvorivý človek je práve ten, kto tento spôsob nájde a rozvíja.
Pozrime sa, ako to funguje v praxi.
Piatak Jerguš je žiak, ktorý má to šťastie, že je nadaný v mnohých smeroch. A aj keby slovenská gramatika nebola jeho šálkou kakaa, to, v čom skutočne vyniká, je fantázia. Ako však pracovať s týmto tvorivým potenciálom a zároveň naučiť žiaka zložitú teóriu štylistiky a morfológie, ktorá nie je zrovna zábavná? Lektorka slovenčiny Friderika Hodossyová zvolila storytelling, tvorivé písanie, čoho sa Jerguš zhostil naozaj originálne.
Zadanie:
Slovesá hýbu dejom, vytvárajú ho, posúvajú vpred. Rozprávanie je práve taký slohový útvar, ktorý ich využíva a potrebuje najviac. Skús vymyslieť príbeh s vlastným dejom a postavami. Pred sebou vidíš 6 obrázkov, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Je len na tebe, ako ich zahrnieš do svojho príbehu.
Jergušov príbeh:
V maličkom mestečku neďaleko ZOO býval Anšel so svojou rodinou. Anšel často hovorieval, že jeho rodinku napadla bosorka Jarmila s jej klobúkom Ferčim. Na zvyčajné pomery bola rodinka dosť nezvyčajná. Ale Anšel ich bránil tým, že hovoril: „Veď je s nimi oveľa väčšia zábava ako so starými Haluškovcami bývajúcimi pod nami.“ Napríklad keď mal ôsme narodky, krájali mu tortu motykou. Aj keď išli do kostola, všetci si dali gumáky, samozrejme, okrem Anšela. Ten uprednostnil sandálky – veď také mával aj Caesar a on bol to isté. Aj on bol totiž obklopený samými psychopatmi z tretieho, druhého a ôsmeho poschodia.
Ich ocko je trochu nebezpečný, pretože keď sa nahnevá, je riadne silný. Raz, keď ich vykrádali zlodeji, ocko vytrhol zo zeme hojdačku, ktorú majú na ihrisku, a ovalil ňou tých zlodejov. Za ich dolapenie dostal odmenu. Potom do ich domu pribudla sestra. Rodičia hovorili, že ju kúpili za tú odmenu, čo dostal ocko, ale Anšel vedel svoje: „Určite ju priniesol bocian,“ hútal a aj oľutoval, že nesplnil svoj sľub, že zastrelí každého bociana, ktorý preletí okolo. A tak to išlo, sestra sem, sestra tam, lozila po byte, ale Anšel jej nedovolil zaliezť do jeho izby, pretože raz to spravil. Vtedy sa zvalila na jeho posteľ, a keď ju chcel dať dole, predstavte si, ten malý čert sa zahryzol do jeho maca Paca a odmietal ho pustiť. A tak sa to skončilo tým, že Paco nemal hlavu.
Anšel smútil no ešte väčší smútok zažil, keď ocko narukoval do vojny. Najskôr im písal a potom nič. Keď prestal písať, prišla sestra za mamou a spýtala sa jej: „Kde je tato?“ A mama na to: „Neviem, ale viem, že sme v tom sami.“
Pri rozvoji tvorivosti vašich detí tiež odporúčame:
Daniel Hevier: Heviho škola tvorivosti (Perfekt, 2008)
René Nekuda: Príbehostroj (Monokel, 2022)
